Monika G.

Posielam Vám mnou umelecky spracovaný príbeh s názvom Podvedený, ktorý sa už dlhé roky traduje z generácie na generáciu v mojej rodine.

Nikdy som od života veľa neočakával. Čo malo prísť, to prišlo. Mesiace, dni, noci, hodiny, sekundy. Všetko plynulo pomaly. Každý si užíva minúty, ráta do budúcna, žije pre rodinu. Ja ale už dávno nie. Dávno už sa všetko pominulo. Všetka tá krása, všetka tá radosť. Celý život som čakal na uznanie. Len som chcel byť človekom, ktorý niečo dokázal, ktorý sa zapísal v dejinách, ktorý sa obetoval. Chcel by som, aby raz všetci oslavovali moje meno: „Ján Marhefka! To je ten, ktorý to všetko zvládol!“ Ale pýtam sa: „Kde je tá spravodlivosť? Kde len je? Kde sa stratila?" Vždy sme si boli rovní, vždy sme sa poznali, vždy sme boli ako bratia. Chcel som žiť svoj život naplno, a preto som všetko obetoval a čo som z toho mal?! Neprajnosť, závisť, nedôveru, klamstvá. Čakal som, že môj život bol o inom. Ale ty, ty si ma presvedčil o opaku. ... Po škole mi bolo jasné, že budem musieť ísť na vojnu. Už ako malý som počúval od rodičov, že je to jediná šanca ako môžem niečo dokázať. A tak roky plynuli, ľudia odchádzali, brány sa zatvorili. Dnes ležím tu, na nepohodlnej posteli a odpočítavam. Deň po dni. Týždeň po týždni. Čo nevidieť, skončí mi druhý rok a môžem odísť. Povinnosť sa skončí. Je to neopísateľný pocit. Už len tá predstava, že ako vojak odídem a v civile budem žiť. Som ešte mladý, dvadsať rokov, čo to je? Ešte je všetko predo mnou. Moje sny, moje všetko. Od mojich myšlienok ma vytrhol Fero. Plavovlasý František Pisarčík, vojak základnej služby ako ja. Jeho život sa s tým mojím nedá ani len porovnať. On už odmalička bol ten, ktorý sa nikdy nebál a všetko zdolal. Za ten čas, kedy on všetko zdolával, ja som vedel, že na mňa tie prekážky ešte len čakajú. „Čo si zase čiarky píšeš, Jano?" podpichoval do mňa. Dobre vedel, čo robím. Môj šťastný výraz na tvári ma prezrádzal. „Máš nejakú dobrú náladu, nie?" „To veru hej. A ty? Čo si taký bez úsmevu?" pýtal som sa ho. Fero sa usadil na posteľ, spustil ruky a povedal: „Ako môžu ľudia v tomto žiť? V takej biede, ktorá je všade. V tých bojoch sa nedá ani len dýchať. Kam sa len pozrieš, tam sa bojuje." Viem presne, o čom hovorí, ale mňa hreje pri srdci iba jeden pocit, že o chvíľu sa už týmto nebudem musieť trápiť a celý Hitler mi bude ukradnutý. „Neber to tak. Ži a netráp sa. Človeče, veď si ešte mladší o rok ako ja. Nelám si nad tým hlavu. Ber to tak, že nestihneš ani povedať...“ „Pozor!“ započul som hlas veliteľa. Fero sa zasmial, pretože veliteľ vedel presne, kedy sa ozvať. Ale beriem to tak, že na chvíľu má Fero myšlienky na inom mieste. Čakal som dnes znova cvičenie. Ale nie, dnes sa ide o niečo úplne iné. Do bojov proti Nemcom už sme zapojení aj my tu na Slovensku. Už to nebudú len „také“ cesty tankom alebo len „ také“ strieľanie, už sa ide naostro. Adrenalín vo mne stúpal. Sediac v aute s ostatnými som nelenil a snažil som sa rozmýšľať, ako to len bude prebiehať. Konečne prišla tá chvíľa, kedy môžem ukázať, že niečo dokážem. Konečne by som mohol dostať vyznamenanie. „Jano, Jano Marhefka, čo?“ povedal jeden z vojakov. Nevenoval som im ani štipku pozornosti. Nezaujíma ma, čo si tie vymyté mozgy myslia. Ich názory sú tak bezcharakterné a nepotrebné, že to ešte svet nevidel. „Problém?“ ozval som sa. „Žiaden problém, zatiaľ.“ dodal. Neuvedomujú si, že ich život mi je ukradnutý. Kým všetci trúchlili nad svojimi životmi, ja som bol šťastný, že sa môžem podieľať na niečom ako je boj za svoj vlastný národ. Konečne môžem ukázať všetkým, čo dokážem. Dostali sme sa tam. Sme tu na Dukle, na našej domácej pôde. Fero a ja sme vystúpili z toho istého auta a podľa skupín sme sa rozšírili po okolí. Banská Bystrica mala strach. Držiac v ruke zbraň, sústredil som sa na všetko. Mojim očiam neuniklo nič. Sledoval som zo strany na stranu kývajúci sa krík, každý strom. Terén pokrytý snehom je síce skvelý úkryt pred nepriateľom, ale zase človek sa môže ľahko prezradiť. Každý, kto sa dostal pod zorný uhol môjho pohľadu, už z neho neunikol. S Ferom sme postupovali ďalej. Rýchle kroky, úkryty, obzeranie sa. To bolo všetko, čo som mohol robiť. Nič a nikoho som nevidel. Cítil som, ako sa mi zmysly napínajú. Počul som všetko, videl som všetko, cítil som všetko. Fero sa odo mňa vzdialil. Jeho kroky viedli iným smerom. Kam to ide? Mali sme ísť iba sem a čakať, a nie, že on ide iným smerom. Snažil som sa naň zakričať, ale uvedomil som si, že by som to bola chyba, lebo by som sa mohol ľahko prezradiť. Ale, čo mi ostáva? Odísť z bezpečnej zóny alebo zachrániť priateľa? Na dlhé rozhodovanie nebol čas. Z prikrčeného postoja som sa vystrel a snažil som sa ísť za ním. Bol už ďalej. Jeho kroky nespomaľovali. Ja som zrýchlil, tempo sa mi zvyšovalo a tlak tiež. Hlavou som krútil zo strany na stranu, či niečo neuvidím. Vyzerá to bezpečne. Žiadne zvuky nepriateľov. Čistý vzduch. Mohol som si dovoliť zrýchliť tempo. Nevedel som však, kam Ferové kroky vedú. Prešľapoval som z jednej nohy na druhú. Držiac v jednej ruke pištoľ, bol som stále pripravený na výstrel. Som pripravený na všetko a na všetkých. Fero stále nespomaľoval. Neustále šiel rovno a ani sa neobzrel. Odrazu som z diaľky zazrel pohyb. Mužská silueta, iný znak. Pohyb som videl tam, kam sa vyberal Fero. Srdce mi tĺklo tak nahlas, že som sa bál, že ma prezradí. Nestrácal som však chladnú hlavu. Na toto som cvičený. Musím to zvládnuť. Fero to však nezbadal. Už sa blížil k nemu. Nevedel som, čo mám urobiť. Zrýchliť? Zastať? Zakričať? V mojej hlave vírilo milión podobných otázok, avšak v tej rýchlosti som vedel jediné, že mu mám pomôcť a dostať ho odtiaľ. Fero zastal. Určite ho započul. Čo teraz? Nemôžme sa prezradiť. Nebol som až tak ďaleko ako sa zdalo, a preto som všetko videl. Fero sa otočil. Urobil osudovú chybu. Nepriateľ to využil a dvoma presnými údermi ho omráčil. Nedokázal som len bezchybne stáť, nič nerobiť. Rozbehol som sa k nim, s pištoľou v rukách som ho mal presne na muške. Keď si moje oči všimli, že ma nepriateľ zbadal, rýchlo som sa ukryl v snehu. Jediné, čo si dovtedy pamätám, bol úder. Úder taký silný, že som zamdlel. Jediná vec, ktorá mi teraz vŕta v hlave je: „Som živý?“ Chcem vedieť odpoveď. Dajte mi odpoveď! Zrazu som otvoril oči, ale nevidel som nič. Ťažko sa mi dýchalo. Zdalo sa mi, akoby som mal hlavu niečím zakrytú. Prečo ju mám zakrytú?! Prečo?! Och nie... Už viem, kde som. Pri prevoze do nemeckého zajatia musia mať všetci zajatci zakryté hlavy, aby nespoznali, kde sú. Som zajatý. Cítil som, akoby ma niekto zdvíhal. Znovu som začal kráčať tam, kde ma ťahali. V tom som to započul, nemčina. Toto som započuť veru nechcel. Uvedomujem si presne, kde som. Som tam, kde som naozaj nemal byť. Zrazu sme mali zastať. Počul som údery. Zdá sa mi, že v mojej blízkosti niekoho niečím tlčú. Nechcem byť ďalším na rade. Netrvalo dlho a mohol som vidieť. Ostré svetlo mi priam vypaľovalo do očí diery. Zbadal som Fera. On žije! Snažil som sa pozerať okolo seba, ale bolo nás tam veľa. Všetci sme stáli pri sebe, pohnúť sme sa nemohli. Uprene som sa díval na Fera. Nemôžem si dovoliť, aby sa mi znova stratil z dohľadu. Nie, takú chybu už neurobím. Viem, že nádej umiera posledná, a preto som sa snažil vymyslieť ako sa odtiaľto s Ferom dostaneme. Musíme byť rýchly a nenápadný. Nik nás nesmie ani len zbadať. Musíme odísť skôr, než si nás tí nemeckí zadubenci stihnú zapísať. Nesmeli by sme totiž potom chýbať. Podobné zmýšľanie mal aj Fero. Obaja sme chceli zostať na žive. Naše veci, batohy a zbrane sú preč. Musíme si poradiť aj bez nich. Únik bude rýchlejší a ľahší. Uvidel som Ferov uprený pohľad. Kam sa len pozerá? Snažil som sa to zistiť. Fero si kľakol a snažil sa doplaziť ku mne. Keď už bol pri mojich nohách, ukázal na dieru v stene, ktorá bola blízko mňa. V mojich očiach svitla nádej. I keď je tá diera menšia akoby som čakal, je tu stále nádej, že sa odtiaľto dostaneme. Najprv šiel Fero. So svojou štíhlou postavou bol vo výhode. Dierou sa predral akoby nič. Je rad na mne. Rukami som sa chytil okrajov diery. Snažil som sa prestrčiť na druhú stranu. Bolo to náročné. Keď sa mi podarilo prestrčiť hlavu, všimol som si, ako Fero hľadá ďalšiu únikovú cestu. Už mi chýba len nohy prestrčiť a som vonku. Panva. Nejde mi to. Nedá sa mi prestrčiť. Nesmiem tu uviaznuť. Budem to musieť zvládnuť, čert ber bolesť. Tá bolesť je len cena za to, že to všetko dokážem. Táto myšlienka ma ťahala von naprieč tej ukrutnej bolesti. Som vonku. „Plot.“ povedal jednoznačne Fero. Stačilo mi toto jedno slovo a už som vedel, čo mám robiť. Plaziť sa po zasneženom teréne bolo jednoduché. Nik nás nevidí, ale my vidíme všetkých. Cestu nám nik neskrížil. Ocitli sme sa pri plote. Bol vysoký, čiže ak by sme sa rozhodli preskočiť, mohli by nás zbadať. Bol ostrý, čiže s holými rukami by sme v ňom nedokázali urobiť otvor. Pod plotom sme videli dieru asi päť metrov naľavo od nás. Preplazili sme sa až k nej. Vidno, že viacerí to už skúšali. Tentoraz som šiel prvý ja. Diera bola dostatočne hlboká. Ostrý plot na mojej hrudi zanechal iba škrabance. Fero nemal taký problém ako ja. Na druhú stranu sa dostal rýchlo. Predrali sme sa. Teraz sa len musíme dostať k našim, k našej jednotke. Vďaka snehu je nám síce zima ale vidieť nás nemôžu. Dostali sme sa odtiaľ! Sneh bol neskutočne studený a cítil som, akoby sa ten sneh zabáral do mojich nôh ako dýka. Bolelo to. Začuli sme zvuk. Cudzie auto. Čo teraz? Vedľa nás sme zbadali jarček, ktorý nám poskytol úkryt. Auto prešlo. Všimli sme si, že sa nebolo nepriateľské vozidlo. Rýchlo sme sa za ním rozbehli. Naskočili sme na korbu a prikryli sme sa, aby nás nik nezbadal. Cesta bola chladná a dlhá, ale my obaja sme žili s hrejivým pocitom, že sme to dokázali. To bolo jediné, čo nás v tej zime hrialo. Sme tu. Dostali sme sa až na naše územie. Hneď, ako som zbadal Slovensko, zoskočil som z auta a Fero nasledoval moje kroky. Museli sme sa však rozdeliť. Každý sme šli inam. Urobili sme to pre istotu, aby nás znovu nevzalo nepriateľské vojsko. Mali sme cieľ: dostať sa až k naším jednotkám. Trvalo mi to dlho, ale podarilo sa. Naši ma hneď vzali a ošetrili. Cítil som teplo. Cítil som sa bezpečne. Cítil som Slovensko. Na ošetrovni ma držali dlho. Avšak správy o Ferovi sa ku mne predsa len dostali. Zarmútili ma. Dostal sa totiž vďaka tanku až k našej jednotke. Už v ňom sedel, keď tu zrazu nezvládol, vďaka stavu v akom bol, šmykľavú cestu a prevrátil sa aj s tankom. Neprežil to. Bol tak blízko... Tak blízko, aby to dokázal. Cítil som sa hrozne, fyzicky i psychicky. Fero bol dobrý človek, takto si nezaslúžil skončiť. Vedel som, že veľa ľudí sa z nemeckého zajatia nedostalo, a tak by sme obaja mohli dostať vyznamenanie. Keď ho nedostal on, dostanem ho aspoň ja, ale Fero bude stále ten, ktorý mi pomohol, ktorý ma odtiaľ dostal. Bez neho by som už dávno bol v zajatí Nemcov. On tu bol pre mňa, a preto hrdo budem ospevovať jeho meno a vyznamenanie preberiem na jeho počesť. Zaslúži si to. Nemám pri sebe všetky moje papiere, a tak vlastne nie som vojak. Preto ma museli preložiť z vojenskej nemocnice do obyčajnej. Teraz mi prišlo na um, že vlastne bez mojej totožnosti mi ani to vyznamenanie nemôžu dať. Viem, že všetky moje papiere a preukazy musia byť na Slovensku, lebo som si ich nebral so sebou do boja. Keď sa vyliečim, pôjdem po ne, pretože to je jediný spôsob, ako si uctiť Ferovú pomoc. Môj stav sa nezlepšoval. Omrzliny vysokého stupňa som mal stále a horúčky neustupovali. Cítil som sa zle. Videl som, že za mnou prichádza zdravotná sestra. „Vojenské vyznamenanie. To je to, prečo ešte žijem. Musím to pre neho urobiť!“ kričal som stále. Nedokázal som sa upokojiť. Cítil som, že tu už dlho nebudem, a tak potrebujem rýchlo niečo, čo ma postaví na nohy. „Pane, upokojte sa! Upokojte sa!“ vravela mi zdravotná sestra. „Dajte mi niečo, nech už sa môžem vrátiť k vojakom! Potrebujú ma! Musím mať to vyznamenanie. On si to zaslúži. Robím to pre neho!“ opakoval som stále dookola. Zdravotná sestra sa na mňa udivene pozrela a dodala: „Pane! Vojenské vyznamenania, už vojakom rozdávali. Hlavne sa upokojte!“ „Ako? Ako to vy môžete vedieť?!“ kričal som na ňu. „Brat je vojak.“ „Tak potom, kto to vyznamenanie dostal?“ „Okrem pár vojakov aj nejaký Ján Marhefka, ktorý sa dostal z područia Nemcov.“ Dostal som ho? A to som tam nemusel ani ísť? „Ja, ja som ho dostal?“ „Vy ste ten muž, ktorý sa odtiaľ dostal?“ pýtala sa. Pritakal som. „Nie, vyznamenanie dostal nejaký iný muž. Vyzeral inak ako vy. Vy ste čiernovlasý, on nebol.“ Už viem, čo sa deje. Niekto zhabal moje papiere a priživil sa na mojom úspechu. Kto mohol byť taký krutý?! Ako to teraz mám Ferovi odplatiť? Ako?! Zdravotná sestra odišla. Nedokázal som prehovoriť. V ušiach mi búšilo. Nevnímal som ani ukrutnú bolesť. Vedel som len, že to jediné, čo som pre Fera mohol urobiť, som nedokázal. Smútok a vina pohltili celé moje telo. Rozmýšľal som, kto mohol byť taký krutý a vydávať sa za mňa. U partizánov som bol jediný s tým menom. Musel to byť niekto, kto mal prístup k mojim veciam a nebol partizán. Už viem! Ten bezočivec! Vyrastali sme spolu! Môj menovec a sused. Ten, ktorý sa celý čas iba v pivnici skrýval. Ako to len mohol urobiť! To naozaj všetko urobil iba preto, aby dostal peniaze?! Ako mohol byť taký bezočivý? Ani nevie, čím si musím prechádzať a toto mi urobí?! V mojom živote už neznamená nič. „Bezočivec!“ kričal som. Môj stav bol veľmi zlý. Bol som nahnevaný, čo môjmu stavu neprospievalo. Ťažko som dýchal. Uvedomoval som si, že môj stav sa už nezlepší a bude to čím ďalej, tým horšie. Ale prečo by som mal žiť? Už sa nedokážem ani Ferovi odvďačiť a s tým pocitom sa veru nedá žiť. Moje telo chabne... Cítim to... Zomieram... Jediné, čo viem je, že ten klamár, bezočivec a hlupák, ktorý sa vydával za mňa, zažije pocit viny. Od neho by som to veru nečakal. Boli sme ako jeden, boli sme ako bratia. Teraz si ma však presvedčil o opaku. Ten Ján Marhefka, ktorý moje meno nehanebne zneužil a za mňa sa vydával. Teraz, vďaka tomu bezočivcovi, sa nemôžem ani Ferovi zavďačiť. Umrel som síce s tým naničhodným pocitom, ale neboj sa, Ján, verím, že za to zle dopadneš a pravda vyjde najavo.