Posielam Vám list, ktorý zanechala moja stará mama Ľudmila Zemanová, nar. v roku 1901. Mala tri deti : Aničku a dvojičky Elenku a Janka , ktoré mali v roku 1944 sedem a osem rokov.
"Stretnutie so židovskými rodinami (r. 1944) : V roku 1944 som bývala v Slatine nad Bebravou. Bola som zdravotníčka na protitrachomovej stanici v Slatine, v Šípkove a v Krásnej Vsi. Bývala som v Slatine v podnájme u p. Božika, majiteľa, ktorý býval v Krásnej Vsi a v slatinskom dome mal autobus, v ktorom prevážal občanov do Bánoviec. V dome bola ešte jedna izba voľná. Majiteľ ju prenajal trom židom, ktorí odišli z Bánoviec pred nemeckými vojakmi. Jeden bol lekár, jeho brat obchodník a mladý lekárnik. Ľutovala som ich, že sa musia skrývať a tak som sa podujala, že im budem variť. V tom čase som vedela veľmi dobre variť a boli vďační, že majú dobrú stravu. Bývali v dome tri týždne a potom odišli do hôr. Lekár odišiel do partizánskeho bunkra, kde liečil poškodených partizánov do konca vojny. Lekára a obchodníka v horách zastrelili nemeckí vojaci. Lekárovi v bunkri omrzli nohy, nemohol ujsť, keď odchádzali. Nemeckí vojaci ho objavili a nemilosrdne ho usmrtili. Tak smutne skončil život trom šľachetným a statočným židom. V Slatine v tom čase pracoval židovský lekár. Býval so sestrou a neskoršie prišiel brat s manželkou a synkom, aby sa u nich zachránili. O pár dní prišli do Slatiny nemeckí vojaci, lebo v škole nad nami boli partizáni. Tí poutekali a čo po nich zostalo, to popálili. Lekár s rodinou ponáhľali sa schovať na evanjelickú faru. Tam bolo zamknuté. Bývala som za farou a siedmi prišli za mnou, aby som ich ukryla. Bola som vdova s troma školopovinnými deťmi, Annou, Elenou a Jánom. Povedala som si, že aj keď zahyniem s nimi, musím otvoriť a pustiť ich dnu. Na chodbe boli schody na povalu a tam sa schovali. O chvíľu prišiel nemecký vojak a hneď mieril na povalu. Dvere sa zasúvali dozadu, no on ich tlačil hore a nemohol ich otvoriť. Prišiel druhý vojak a odvolal ho, lebo sa ponáhľali. Dcéra Anna chodila po chodbe a modlila sa a modlitba isto mala účinok, lebo sme sa šťastne zachránili. Bola to nevšedná chvíľa, na ktorú nezabudnem! Nakoľko som bývala v podnájme, na dlhšie som nikoho nemohla ukrývať. Lekár s rodinou odišiel a jeden manželský pár odišiel do cudziny. Lekár s rodinou, boli piati, odišiel na hôrku a gazdovská dcéra ich ukryla až do konca vojny boli schovaní, nikto ich neprezradil! Po vojne sa lekár oženil s tou gazdovskou dcérou a išli do Topoľčian, neskôr sa odsťahovali na Moravu a tam si postavili rodinný dom. Sestre a bratovi sa tiež vodilo dobre. Sestra a švagriná si vybavili podporu za utrpenie, ktoré prežili počas vojny. Aj mňa nahovárali aby som si podala žiadosť, keď som ich zachránila. Bolo to pod moju úroveň a nežiadala som nič, urobila som to z ľudskosti a nie za peniaze! Ľudmila Zemanová Bratislava, 1993"