Je to už dávno keď som ako malé dievčatko sedávala na kolenách môjmu hrdinovi - partizánovi starkému. No stále si pamätám tu silu a emócie zo zážitkov, ktoré som ešte ako dieťa počúvala ako rozprávky, skutočné rozprávky.
Starký pôsobil ako partizán na východnom Slovensku. Mal svojho koňa a kus hrdinstva v sebe. Počas vojny spoznal starkú, jeho životnú lásku Aničku. Mali 5 úžasných detí. Jedného dňa prišli vojaci navštíviť starkého s rodinou. Chodili po 2 –izbovom byte a hľadali...podlaha bola drevená a ukrytá zbraň pod ňou sa ukazovala len keď vojak prechádzal po nej. Celá rodina bola v napätí, veď čo by sa stalo ak by sa zbraň našla. Zbraň ostala neodkrytá, no napriek tomu sa vojaci rozhodli starkého odviesť na odstrel. Starká utekala za starostom, aby ho nechali žiť, veď mal doma 5 hladných krkov. Pustili ho, aké šťastie. Po pár mesiacoch sa im narodilo 6. dieťa, najmladší syn – môj otec. Dnes viem, že môj (náš) život súvisí s minulosťou, ktorú by sme mali poznať. Keby nebolo toľko odvážnych ľudí a dobrých skutkov dnes by som tu nebola ani ja. Starký nám tu zanechal množstvo príbehov, na ktoré nikdy nezabudneme. A preto ma vždy poteší jeho hrdinsky úsmev z fotky na polici.