Posielam Vám príbeh, ktorý napísal môj svokor Jozef Feriančik (4.8.1913 - 28.8.1988). Ja som ho prepísala a máličko upravila. Jeho súhlas na zverejnenie už nezískam, ale určite to nepísal preto, aby to nikto nečítal. „Spomienky na SNP : V auguste 1944 som sa prihlásil do Domobrany.“
Do stráže som chodil s Jánom Hankom. Stanovište sme mali nad farou. Nemeckí fašisti sa rozhodli pomstiť našim občanom, lebo naša obec (Blatnica) bola vyhlásená za partizánsku. 10. októbra 1944 nacisti obec vyrabovali, hydinu, prasce postrieľali, statok odviezli, zásoby všetky zničili. Hrozil nám hlad. Pálili dom za domom, vraždili, odvláčali do zajatia. Strieľalo sa vo dne, v noci. Občania z malých drevených domčekov sa sťahovali k rodine, alebo k priateľom do murovaných domov. U Kulichov nás bolo v dome jedenásť rodín. Bola tam pivnica, v ktorej sme väčšinu dní a nocí prebdeli v strachu, lebo nikto nesmel vyjsť na ulicu. Keď som videl, že už pomaly nemáme čo do úst položiť, pri pohľade na malého synčeka , dvojročného Tiborka, mi zovrelo srdce a odvážil som sa ísť na Orc komando. Prvý krát ma s nadávkami vyhodili, až na štvrtý krát som sa dostal na hlavný štáb. Mal som veľký strach, lebo na mňa mierilo sedem pištolí. Požiadal som o tlmočníka. Tvrdil som, že naša obec je nevinná. Držali ma tam vyše hodiny. Keď videli s akou istotou prisahám, že z našej obce nie je ani jeden partizán, dali mi priepustku z dediny, aby som mohol priniesť prídel potravín. Priepustku som vybavil aj pre suseda, s ktorým sme s ťažkosťami prídel potravín priviezli. Uskladnili sme ho v Príbovciach u obchodníka. Peniaze som nemal, nikto mi nechcel požičať, tak som u notára ručil celým svojim majetkom, dreveným domčekom. Na druhý deň sa odvážili na Orc komando ďalší traja občania. Oni im však dali podmienku: Zvoľte si starostu, s ktorým budeme vyjednávať, ktorý sa nám vlastným životom zaručí, že Vaša obec nebude podporovať banditov (partizánov) že z Vašej obce nie je ani jeden bandita (partizán) a stane sa našim rukojemníkom. Na tomto základe zvolali celoobecnú schôdzu na obecný dom. Keďže nikto z prítomných občanov nechcel túto funkciu prijať, každý sa bál, tak na veľkú prosbu a v záujme všetkých občanov, som sa na túto neľahkú úlohu podujal. Vedel som, že je to naša jediná záchrana. Toto žiadali Nemci aj z toho dôvodu, že skutočný starosta bol aj s rodinou ukrytý v horách. Hneď po tejto voľbe som šiel aj so zápisnicou na Orc komando sa predstaviť. Postavili ma ku stene a s automatom oproti mne som musel opakovať slová : „ Prisahám a ručím svojím životom, že naša obec nepodporuje banditov a z našej obce nie je ani jeden partizán.“ Potom mi tlmočník oznámil ich rozhodnutie: „ Ak sa zistí, že ste krivo prisahal, o 6,00 ráno budete obesený na námestí a o 8,00 hod. nebude tu ani kameň na kameni.“ Od tejto chvíle začalo moje utrpenie. Celé dni aj noci som bol na komande. Volali ma k mŕtvolám. Pri každej som musel opakovať : „Prisahám, ručím....“ Takisto za každého občana, ktorého sa mi podarilo zachrániť zo zajatia, som musel ručiť vlastným životom. Mnohokrát som si myslel, že to už nevydržím, lebo môj život stále visel na vlásku. Raz som prišiel z komanda o 21.30 celý zničený. Ešte som ani nezaspal a už búchal Nemec na okno a po nemecky volal starostu. Rýchle som sa obliekol a vonku mi Nemec posunkom naznačil, aby som nerozprával. Nemci boli v pohotovosti. Po zuby ozbrojení behali po dedine. Na komande hovorí veliteľ : „Nalejte starostovi štamprlík koňaku, aby sa nebál“ , potom zavolal na stráže „Berte starostu“ Vyšli sme bez slova, dvaja vpredu, dvaja vzadu. Viedli ma dolu dedinou. Cestou som si spomenul na svojho malého synčeka, lebo bol to on, pre ktorého som riskoval. Mal som ho veľmi rád. Prišlo mi hrozne ľúto, že som sa s ním nerozlúčil a že ho už možno ani neuvidím. Rátal som s tým, že toto je už môj koniec a že už ma idú zastreliť. Zastali sme na roli a tlmočník mi oznámil, že budú tri minúty svietiť na mŕtvolu, ktorú mám identifikovať. „Poviete nám kto to je a ak je to váš občan, váš rozsudok je jasný, ak nie, musíte to odprisahať. Boli to hrozné tri minúty. Musel som sa pozerať na zohavené telo, ktorého lebka bola rozdvojená dávkou zo samopalu. Lampáše zhasli a ja som znova odriekal: „Prisahám a ručím vlastným životom, že to nie je náš občan.“ , aj keď som ani netušil, kto to je. Potom ma zaviedli domov. Do rozsudku chýbali ešte tri hodiny. Boli to kruté hodiny. Od zúfalstva mi už aj pamäť vynechávala. Našťastie pre mňa aj pre všetkých nebol to náš občan. Asi po týždni zvolenia za starostu som mohol vydávať priepustky na kopanie zemiakov, čo sme využili pre tých, ktorí sa chceli dostať späť ku partizánom. Na vyjednávanie so mnou bol poverený nemecký dôstojník, ktorý hovoril čisto česky. U neho som musel intervenovať za všetkých, ktorých sa nám podarilo zachrániť. Nemci zistili, že poznám naše hory. Dali si ma zavolať, predložili mi mapy a chceli, aby som im vyznačil, kade sa dostanú k partizánom na ich štáb. Keďže som prisahal, že neviem, tak rozhodli, že ráno o 8.00 ich pod automatmi zašikujem k partizánom, inak bude môj osud spečatený. Znova prišla hrozná noc, lebo som si myslel, že to bude moja posledná. Veril som, že ani teraz nezradím. Po tejto prebdenej noci, prišlo ráno aké nikto nečakal. Na Nemcov zaútočili partizáni. Partizánsky štáb nakoniec aj tak Nemci dobyli, ale neboli to Nemci z Blatnice, ale od Rakše. Občania, ukrytý v horách sa začali vracať domov. Medzi poslednými sa domov vrátil aj starý starosta. Zaručil som sa aj za neho. Keď sa dozvedel notár z Príboviec, že starosta je už doma, začal doručovať poštu jemu. Za pár dní prišiel notár za mnou a ja som mu odovzdal kľúče aj papiere. Mal som pocit poníženia a nevďačnosti, ale napriek tomu som bol hrdý na všetko, čo sa mi v tejto funkcii podarilo vykonať. Zachránil som 130 občanov zo zajatia a tiež obec od zničenia. Dúfal som, že už mi aspoň nebude hroziť smrť. Netrvalo to ani týždeň, keď k nám do bytu vtrhli dvaja dôstojníci SS, jeden tlmočník a štvrtý bol jeden z tých dôstojníkov, čo chceli, aby som ich zaviedol na partizánsky štáb. Nebola to príjemná návšteva. Hneď proti mne otočili automaty a žiadali ma, aby som im povedal, kde sa skrýva nemecký dôstojník, čo prepúšťal zajatcov. Aby som im vydal list, čo mi písal, lebo ak nie, tak ma zoberú. Ja som s ním už nebol v styku. Prechádzali celý dom, ale nenašli nič. Zachránil som sa aj teraz, vďaka mojej odvahe. Keď odišli, vzdychol som si: „Konečne pokoj“. Nie však nadlho. Asi mesiac po tomto incidente, boli sme so susedom pod horou na drevo. Drevo sme síce nedoniesli, doviezli sme kone. Vyhladnuté, zmrznuté. Ja som koníka doviedol k susedovi , aby ho opatroval, že si na jar aspoň poorieme záhrady. Mali sme z neho radosť, ale nie dlho. Asi za dva týždne prišli ku mne dvaja Nemci a začali sa pýtať na koňa. Ja som tvrdil, že žiadneho koňa nemám. Prezreli všetky hospodárske budovy a keď nič nenašli, odišli, no na tretí deň prišli znovu. Povedali, že toho koňa sľúbil pán starosta veliteľovi posádky a že ho musím odovzdať. Dali mi na to tri dni. Ak koňa neodovzdám, budem prísne potrestaný. Hneď som bežal k susedovi. My sme sa však dohodli, že na partizánskom koni sa nebude nosiť nemecký veliteľ. Na druhý deň sme sa vybrali do Žabokriek aj s koňom a tam sme koníka prehandlovali. Keďže na tretí deň som koňa neodovzdal, prišli znovu, ale tentokrát poľní žandári. Títo začali prísne vyšetrovanie. Dali mi ultimátum. Ak zajtra do 15.00 hod. nedovediete koňa na komando, budete vy s rodinou aj spoluvinník s rodinou odvlečení do koncentračného tábora. Nastal znovu boj o život. Všetci plakali, bola to situácia na zbláznenie. Ráno som išiel na komando. Bola to snáď náhoda, šťastie, alebo to tak sám Pán Boh chcel, prišiel som práve k tomu veliteľovi, čo mal dostať toho koňa. Pozdravil som, predstavil som sa a musel som sa aj legitimovať. Bol to Nemec, ja som vedel málo nemecky, ale celkom sme si rozumeli. Usadil ma. Ja som sa ho opýtal, či nemá niečo vypiť. On na to, že nemajú žiadny alkohol. Opýtal som sa, či má rád domácu slaninu, klobásu...Veliteľ sa len usmieval a povedal, že veľmi. Povedal som, že mám všetko a aj liter slivovice. Keď som zistil, že veliteľ je ústretový, tak som mu povedal, že som chytil toho prašivého koňa a že som ho radšej predal, aby ich kone neochoreli od neho. On mi to uveril pod podmienkou, že zaplatím posedenie v hostinci, dám dva litre slivovice, klobásu a slaninu. Nastala nádej na vykúpenie. Z komanda som bežal rovno do susedov a oznámil som im ako sa môžeme vykúpiť. Sused hneď vykopal posledné zásoby potravín. Nebolo to jednoduché, lebo kôň mal byť na komande o 15.00 a ja som sa mal stretnúť v hostinci s veliteľom až o 18.00. Vydýchli sme si, až keď sa otvorili dvere na hostinci a vstúpil veliteľ aj s tromi dôstojníkmi. Ja som vopred pripravil hostinského na to, čo sa bude diať a tak nás obsluhoval, ako keby sme boli ministri. Po požití päť poldeci, mi veliteľ napísal potvrdenku, že môjho koňa prezrel a zistil, že kôň pána Feriančika nie je spôsobilý pre nemeckú armádu, pre chorobu. Ešte sme niečo vypili, oni si zobrali sľúbené dva litre slivovice, kus slaniny a dve klobásy. Znova som bol vykúpený, ale či naposledy? V januári, februári 1945, bolo prísne nariadené, každý občan musel chodiť kopať zákopy proti Rusom do Žabokriek. Ja som bol raz. Keď som videl tieto otrocké práce, tie ukrutné buzerácie a to nielen od Nemcov, ale aj zo strany našich občanov, ktorí boli vo vedení, bolo mi z toho nanič. Nevideli ani krvavé mozole, ani na oceľ zamrznutú zem. Viac som zákopy kopať nešiel. Na druhý deň som bol vyzvaný starostom, aby som sa dostavil kopať zákopy, lebo že inak viem, čo ma čaká. Ja som však veľmi rafinovane vyhľadal nemeckého lekára. Prišiel som k nemu o palici a predstieral som rôzne choroby. On ma prezrel a keď som položil fľašku na stôl, hneď mi napísal potvrdenie, že menovaný je oslobodený od opevňovacích prác. Toto potvrdenie mám až dodnes opatrené. Nech to bolo akokoľvek, ale v duchu som bol hrdý, že nebudem kopať zákopy proti tým, ktorí nás idú oslobodiť. Po týchto krutých dňoch sme sa nakoniec dočkali najkrajšieho rána v mojom živote 10. apríla 1945. Na toto ráno snáď nikto, kto ho prežil nezabudne. Bolo to zvláštne ráno. Svietilo slnko, strašná tichosť v dedine, Nemcov nikde. Nikto nič netušil, ale každý začal zametať pred svojim domom. Za chvíľu bola čistá celá dedina. Jozef Feriančik, v Blatnici, 15.1.1976