Ján Hertzog, evanjelický kňaz (dve spomienky) „Qui credit in me etiam si mortuus fuerit vivet.“ Ján 11/25 Pohľad prvý: „Už vyše mesiaca boli vraky vojnových strojov roztrúsené na ceste pod kopcami Lániho Huty, keď prišli Nemci zničiť odboj partizánov. Ubytovali sa v domoch dedinčanov.
Najviac ich prišlo k Hertzogovi, evanjelickému kňazovi. Uložili sa v najväčšej izbe na fare, ktorá mala okná do ulice. Farár so svojimi hosťami, kapitánom a štyrmi esesákmi, zvykol rozprávať do noci. Ako jediný v dedine vedel po nemecky. Navyše mal aj nemecký pôvod. Dedinčania vraveli, že je konečne medzi svojimi. Od príchodu Nemcov som každú noc aspoň hodinu stál pod oknami fary so zámerom prehovoriť ho, aby sa im vyhýbal. Veď všade sa hovorilo o zverstvách, ktoré páchali ľudáci a Nemci. Dúfal som, že kňaza stretnem, keď vyjde z domu nadýchať sa vzduchu. Nechcel som, aby ho dedinčania vyhnali. Mal zaujímavé kázne a rovnako ako ja, rád čítal, čo bolo v dedine vzácnosťou. No nestretli sme sa. Postupom času ľudia prestali chodiť na Hertzogove kázne. Chlapi radšej zaliezli do krčiem, deti ostali doma. Iba stareny sa spolu so mnou každú nedeľu schádzali v kostolných laviciach. Necelý mesiac po príchode Nemcov udreli počas svitania partizáni z hôr. Rozostrieľali nemeckú prieskumnú hliadku - dvoch mužov. Kňaz sa o tom na večernej kázni ani nezmienil. Rozprával o láske k blížnemu. Z diaľky pôsobil sebavedomo, no keď som prešiel okolo kazateľnice a videl ho z blízka, zbadal som na jeho lícach začervenané, lesklé ryhy. V noci po útoku partizánov sa z fary šíril hurhaj. Krik zmiešaný so zvukmi nemeckej opery z gramofónu ustal až neskoro v noci. Na druhý deň vojaci postrieľali šiestich ľudí; štyroch mužov a dve ženy. Vraj pomáhali partizánom. Hertzog neurobil nič pre ich záchranu. Preto ktosi rozšíril, že dal Nemcom požehnanie. Vraj keby nebol kolaborant, postavil by sa pred pušky. Veď tak často kázal o milosrdenstve, a keď mal šancu premeniť reči v čin, ani jediným slovom sa odsúdencov nezastal. Ako dni ubúdali, dedinčania žili v čoraz väčších obavách. Keď sa k nám dostali zvesti o do tla vypálených obciach, náš strach ešte vzrástol. Všetci vedeli, že tých pár chlapov v hore proti tridsiatim Nemcom nič nezmôže. Pár dní po poprave vydal nemecký kapitán rozkaz odzbrojiť dedinčanov. Zatiaľ čo vojaci odzbrojovali, dôstojníci sa zabávali v izbe na fare. Hertzog s nimi nebol, teda aspoň som ho nepočul, keď som išiel okolo. Nedlho na to v dedine zaznelo niekoľko výstrelov. Ale to som už bol na ceste do mesta. Nič viac o tej veci neviem.“ Pohľad druhý: „Jána Hertzoga som spoznal v partizánskom tábore. Nosil tam jedlo. Hoci sme sa usadili vysoko v horách, nevynechal ani jediný deň. Navštevoval nás tajne, ešte pred svitaním. Po prestrelke na kopcoch v okolí Lániho Huti som ostal sám v lese. Moji spolubojovníci padli. Mne sa podarilo vyviaznuť so zranením a s horúčkou. Rozhodol som sa spáchať samovraždu. Bol som presvedčený, že u nás doma by si nikto nedokázal vysvetliť ako je možné, že som z celej skupiny prežil iba ja. Určite by ma obvinili z kolaborácie. Než som stihol uskutočniť svoj plán, upadol som do mdlôb. Videl som samého seba ako sa objímam s manželkou pri mojom dome v Belgorodských stepiach. Vzápätí som sa videl, ako stojím pred vojakmi, ktorí na mňa mieria puškami. Vedľa mňa bol Hertzog a dával mi požehnanie. Jeho tvár vo mne prebudila nádej. Rozhodol som sa ísť za ním. Ak mi nepomôže, vravel som si, vykrvácam a aspoň nebudem umučený Nemcami. Keďže ich hliadky neustále prečesávali lesy, kráčal som pomaly a opatrne. Cesta mi trvala celý deň, aj keď bola fara vzdialená ani nie desať kilometrov. Kňaz ma ubezpečil, že mi pomôže. Zaujímal sa o ľudové liečiteľstvo, a preto vedel, ktoré rastliny ma uzdravia. Po ošetrení som zaspal. Zobudil ma skoro ráno. Chcel, aby som sa uložil na povale. Obával sa, že keby ma uvidela slúžka, niečo by vytárala. Namiesto slúžky však prišla pätica Nemcov. Hertzog ich ubytoval a opil vínom. Navyše im pustil nemeckú operu a keďže plynulo rozprával po nemecky, dôstojníci si ho tak obľúbili, že ani nenechali prehľadať dom. Za mnou chodil každý večer, vždy o siedmej, lebo vtedy sa dôstojníci odobrali na prechádzku. Pôsobil vyrovnane, často sa usmieval. Tešil sa z toho, že si získal dôveru Nemcov. Vedel, že som vďaka tomu v bezpečí. Často sa ma vypytoval na život v Rusku, ale nikdy sme sa nerozprávali pridlho. Najviac pol hodiny. Keby nás spolu našli, obaja by sme skončili pred múrom. Raz mi povedal, že sa hanbí za to, že Hitlera inšpirovala k vyvražďovaniu Židov práve jedna z Lutherových kníh. Potom zmĺkol. Až keď som ho požiadal, aby mi rozprával o Kristovi a apoštoloch, pookrial. Často opakoval, že Boh miluje spravodlivých. Vraj je to napísané niekde v Skutkoch apoštolov. V jednu noc sa z izby, kde boli ubytovaní Nemci, šíril krik. Nerozumel som o čom sa hádali, ale zreteľne som rozoznal Hertzogov hlas a hlasy piatich dôstojníkov. Farár sa najviac hádal s jedným z nich. Keď ktosi silno zabuchol dvere, ruch ustal. Ráno popravili dedinčanov, ktorí vraj pomáhali partizánom. S kamennou tvárou mi to večer oznámil Hertzog. Odvtedy chodieval zhrbený, so sklonenou hlavou a keď za mnou prišiel, hneď sa ponáhľal dole. Deň po poprave civilistov mi dal do úschovy starý revolver. Nevysvetlil prečo. Doniesol mi ho na podnose spolu s jedlom a mlčky odišiel. O pár dní odo mňa chcel revolver naspäť. Keď som mu ho dal, chvíľu ho podržal v ruke a vrátil mi ho. Potom zišiel dolu. V ten istý deň, po obede, keď dôstojníci, zrejme potužení pijatikou, vyspevovali v izbe, za mnou prišiel znovu. Pýtal si revolver. Dal som mu ho a spoločne sme sa pomodlili. Chvíľu na to, čo odišiel, sa v dome ozvali výstrely. Šiel som preveriť, čo sa stalo. V izbe som našiel päť tiel nemeckých dôstojníkov, len Hertzoga nikde nebolo. Keď ku mne doľahli hlasy vojakov, zamieril som do lesa. Na druhý deň ráno som narazil na skupinu partizánov z Lániho Huty. Pohostili ma chlebom s masťou. Keď sme sa najedli, posadali sme si do kruhu a veliteľ otvoril fľašu pálenky. Jeden z partizánov, Miro, začal rozprávať o včerajšej nočnej stráži. Vraj zazrel nejakého človeka, ako sa prediera húštinou. Všimol si, že je oblečený v čiernom a v ruke má revolver. Keď prešiel krovinou, zastal a porozhliadol sa. Vtedy vďaka mesačnému svitu spoznal v neznámom Hertzoga. Vzápätí naňho vystrelil. Svoje rozprávanie zakončil oznamom, že je o jedného kolaboranta menej. Pár krát som sa zhlboka nadýchol, kým som povedal, že ma kňaz zachránil. A skôr , než som stihol dodať, že nám do hôr nosil jedlo, mi partizán skočil do reči so slovami: „Aj tak si zaslúžil, fašista.“ Len čo dopovedal, som sa naňho vrhol. Kým chlapi skúšali oddeliť nás od seba, ozval sa hrmot bombardérov. Partizáni schytili, čo mohli a rozbehli sa do lesa. Len ja a Miro sme ostali stáť. Miro využil príležitosť, a rozohnal sa na mňa nožom. Odniesla si to ruka, ktorou som sa bránil pred ostrým výpadom mieriacim rovno na hlavu. Potom utiekol. Bežal som za ním, no stratil sa mi medzi gejzírmi čierneho prachu a padajúcimi stromami. O chvíľu bolo ticho. Nepodarilo sa mi nájsť nikoho, ani Hertzogovo telo.“